haiti october 2011

( SK version)

 

portraits of little wrestlers gori georgia 2011

( SK version)

portréty malých zápasníkov z gori, gruzínsko jún 2011 Šampióni z Gori V Gruzínsku sa vraj deti učia najprv biť a až potom chodiť. Keď dvaja spolu zápasia, pot jedného sa zmieša s potom druhého. Tak sa medzi nimi vytvorí zvláštne puto, bratstvo, ktoré trvá naveky... Nugzar Skhireli mal kedysi veľa takýchto bratov. Pred rokmi, keď bol ešte mladým zápasníkom. Fotky niektorých z nich visia na stene jeho maličkej kancelárie. Nugzar Skhireli má teraz šesťdesiatpäť rokov. „Tí, ktorí už nevládzu zápasiť, občas prídu a prosia, aby sme ich nechali na tréningu. Že sa chcú aspoň pozerať, ako zápasia iní,“ hovorí. „Zápasenie je ako droga. Keď ju nemáš, dostaneš absťák.“ Činky zo zastávky: Nugzar Skhireli sa hrdí titulom Zaslúžilý tréner Gruzínska. Je hlavný tréner juniorskej gruzínskej reprezentácie a riaditeľ jednej z najlepších škôl tavisupali, gruzínskeho tradičného zápasu vo voľnom štýle. Hoci, škola je trochu honosný názov. Žiaci trénujú v meste Gori v rozbitej budove neďaleko slávneho Stalinovho múzea. K dispozícii majú veľkú telocvičňu so žinenkami, rebrinami a kruhmi, predsieň s činkami a plesnivými stenami, malú šatňu (tam sa ledva zmestia chlapci; pre dievčatá závesmi oddelili kútik v predsieni), oplieskané sprchy a zapáchajúcu toaletu. Najmodernejší kus vybavenia je osobná váha. A ešte posilňovací stroj na ruky, aké majú v moderných fitkách. Lenže ten je rozbitý. Hrdzavé činky spoľahlivo držia pokope. Pozornejší pohľad odhalí, že kruhy visia na bezpečnostných pásoch z automobilu. Staré pásy použili aj na výrobu niekoľkých ďalších zariadení. Činky, lavičky a hrazda sú zas z rozobratej autobusovej zastávky. „Objavili sme ju kdesi na dedine, už ju roky nepoužívali. Dali sme starostovi zopár drobných, aby nám ju dovolil odniesť. Aj sprchy a záchod sme si urobili sami. Bez toho sa trénovať nedá,“ usmieva sa tréner chlapcov Merab Muziashvili. Jednoduchá telocvičňa je maximálne využitá. Na tréningoch sa striedajú všetky vekové kategórie. Najmladší majú osem rokov a najstarší, majster sveta a bronzový z olympiády v Pekingu George Gogshelidze, tridsaťdva. Jediný voľný deň je utorok. Riaditeľ Skhireli vyštudoval históriu. Trénera však robí už tridsaťosem rokov. „Od roku 1973,“ spresní. „Rok po mníchovskej olympiáde, na ktorej Tediashvili vyhral zlatú medailu, sme otvorili túto školu tavisupali. Zápasenie bolo zrazu hit. A stále máme úspechy.“ Zápas je bolesť: Je nedeľa. Začína tréning dievčat. Deväť chudučkých, tenučkých dievčiniek vo veku od osem do dvanásť rokov behá po telocvični a rozcvičuje sa. Desiata, šestnásťročná Anuka Akopovi, im ukazuje, ako správne cvičiť. Anuka dnes zvládne dva tréningy. Najprv tento s dievčatami a potom ďalší, s mužmi. Tam sa bije ako levica a je mužom rovnocenná protivníčka. Tréner Davit Pogosian ju sleduje: „Gruzínsko už roky nemalo ženskú šampiónku v zápasení.“ Možno Anuka o pár rokov túto bilanciu zmení. Tréning najmenších detí je zameraný predovšetkým na kondičku, rýchlosť, výbušnosť a silu. Po roku ich už učia základy, ako sa biť, a pravidlá tavisupali. Po tréningu zápasníčky ešte hrajú futbal so staršími chlapcami a ich mamky sa rozhovoria: „Prečo by sa dievčatá nemohli biť? Tento šport ich baví!“ Pred dvomi rokmi práve ony iniciovali založenie dievčenského zápasníckeho oddielu v Gori. Dievčatá sú väčšinou vysídlenkyne po osetínskej vojne v roku 2008. Neosobné osídlenia domčekov, podobných si ako vajce vajcu, je ich druhým domovom. „Ktorékoľvek dieťa môže u nás trénovať. Dokonca bezplatne. Vo väčšine škôl v Gruzínsku sa už platí. Nám dáva peniaze štát. Ale sú to mizerné peniaze. Fungujeme vďaka entuziazmu,“ hovorí Skhireli. „Bitka je bolesť. Každý deň vydávaš veľa potu. Potom si na to zvykneš a nemôžeš bez toho žiť.“ V Gori však nebojujú iba na žinenkách. Žiaci každý deň dvíhajú hrdzavé činky, ktoré pre nich zostrojili ich tréneri, v ošúchanej a oplesnetej predsieni. Ich „značkové“ dresy sú iba dokonalé fejky z Turecka. Podľa trénera by mali športovci jesť dobrú stravu. „Delikatesy. Ryby, ikry, bravčovinu, baraninu. Všetko pečené. Varené mäso nedá športovcovi toľko energie.“ Ale gruzínske rodiny na to peniaze nemajú. „Členovia zbornej, reprezentácie Gruzínska, trénujú šesť mesiacov v roku na zboroch, a tam dostávajú dobrú stravu.“ Päťdolárová výplata: Ako zápasník a ako tréner obišiel Nugzar Skhireli svet. Videl, aké podmienky na šport majú inde. „Napríklad vo Fínsku je veľa olympijských športovísk. Ale nemajú žiadneho olympijského víťaza. U nás v takýchto, prepáčte za výraz, kurníkoch, vyrástli svetoví šampióni a olympijskí víťazi. Nemáme ani desať percent z toho, čo majú inde. Teplá voda v sprchách je najvyšší komfort.“ Spomína na úplne najhoršie obdobie, dvadsať rokov dozadu. Výplata trénerov bola vtedy osem lari mesačne. V prepočte päť dolárov. „Čo sme si mohli kúpiť? Ani na chlieb to nestačilo! Hoci, potraviny boli u nás lacné. Potom nám trochu pridali. Dvanásť lari, pätnásť, lari, dvadsaťpäť lari. Teraz mám ako starší tréner zbornej – reprezentácie Gruzínska tisíc lari. V celej krajine sme iba traja s takým vysokým platom. Obyčajní tréneri dostávajú tristo lari, teda stopäťdesiat eur. Skhireli však nikdy nemal chuť vykašľať sa na trénerstvo kvôli nízkej výplate. Ostatne, v tých časoch sa v Gruzínsku mali zle skoro všetci. „Keď moji žiaci prehrajú na majstrovstvách, vtedy sa sám seba pýtam: Načo to vlastne robím? Ale na druhý deň vždy vstanem a idem do práce.“ Uši ako špongia: Okolo mňa sa mihajú sústredené pohľady a napnuté svaly. Dvojice sa okolo seba krútia, ťahajú a tlačia. Z mladých mužov kvapká pot. Žinenka je už vlhká. Výrazný pach potu sa mi dostáva až pod kožu. Niektorí chalani musia utekať na posledný autobus domov do dediny. Ostatní sa bijú ďalej. Väčšina z nich má uši ako špongie. „Pokojne ho chyť, nebolí to,“ smeje sa Davit Pogosian a ponúka mi svoju „špongiu“. Vysvetlí mi, že je to dôsledok zlomenín ucha. Pri zápasení uši niekedy zavadia o telo súpera a dolámu sa. Krv sa v ušnici rozleje, potom to celé stvrdne. Zostane špongia. Inak je vraj zápasenie celkom bezpečný a bezproblémový šport. Všetci tvrdia, že zranenia sú zriedkavé, a ak sa vyskytnú, tak ide väčšinou o natiahnuté svaly a šľachy, vykĺbené ramená a kolená a občas o narazené či prasknuté rebrá. Cestou z Mexika: Keď sa dobijú, natiahnu si wrestleri tepláky a šušťákové bundy. Nechápem, ako to v takom teple vydržia. Najprv klusajú dokola a potom jeden druhému masírujú svaly. Niektorí robia brušáky, šplhajú alebo dvíhajú činky v predsieni. Na stene je tam lepiacou páskou pripevnený portrét Josifa Vissarionoviča Džugašviliho, rodáka z Gori, ktorého svet pozná pod priezviskom Stalin. A riaditeľ Skhireli rozpráva príhody zo zápasníckeho života. Hlavne zo zahraničných turné. Spomína na svojho najväčšieho dobrodinca. So svojimi zverencami bol na šampionáte v Mexiku a naspäť leteli cez Miami. Netušili, že Američania aj na letiskový tranzit vyžadujú vstupné víza. Gruzíncom dali na výber: každý zaplatí tristo dolárov, alebo ich vrátia do Mexika. „Nemali sme tie peniaze,“ krčí plecami Skhireli. „Vymyslel som, že sa vrátime do Mexika, zamestnáme sa tam niekde na stavbe a za pár mesiacov zarobíme na víza a nové letenky. Vtedy šiel okolo nejaký muž. Černoch. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, zaplatil za nás po tristo dolárov! Prosil som ho, nech mi dá adresu a peniaze mu pošlem naspäť. V žiadnom prípade, povedal. Pre zápasníkov z Gruzínska to robím rád.“

 

tavisupali, gori georgia 2011

( SK version)

Šampióni z Gori V Gruzínsku sa vraj deti učia najprv biť a až potom chodiť. Keď dvaja spolu zápasia, pot jedného sa zmieša s potom druhého. Tak sa medzi nimi vytvorí zvláštne puto, bratstvo, ktoré trvá naveky... Nugzar Skhireli mal kedysi veľa takýchto bratov. Pred rokmi, keď bol ešte mladým zápasníkom. Fotky niektorých z nich visia na stene jeho maličkej kancelárie. Nugzar Skhireli má teraz šesťdesiatpäť rokov. „Tí, ktorí už nevládzu zápasiť, občas prídu a prosia, aby sme ich nechali na tréningu. Že sa chcú aspoň pozerať, ako zápasia iní,“ hovorí. „Zápasenie je ako droga. Keď ju nemáš, dostaneš absťák.“ Činky zo zastávky: Nugzar Skhireli sa hrdí titulom Zaslúžilý tréner Gruzínska. Je hlavný tréner juniorskej gruzínskej reprezentácie a riaditeľ jednej z najlepších škôl tavisupali, gruzínskeho tradičného zápasu vo voľnom štýle. Hoci, škola je trochu honosný názov. Žiaci trénujú v meste Gori v rozbitej budove neďaleko slávneho Stalinovho múzea. K dispozícii majú veľkú telocvičňu so žinenkami, rebrinami a kruhmi, predsieň s činkami a plesnivými stenami, malú šatňu (tam sa ledva zmestia chlapci; pre dievčatá závesmi oddelili kútik v predsieni), oplieskané sprchy a zapáchajúcu toaletu. Najmodernejší kus vybavenia je osobná váha. A ešte posilňovací stroj na ruky, aké majú v moderných fitkách. Lenže ten je rozbitý. Hrdzavé činky spoľahlivo držia pokope. Pozornejší pohľad odhalí, že kruhy visia na bezpečnostných pásoch z automobilu. Staré pásy použili aj na výrobu niekoľkých ďalších zariadení. Činky, lavičky a hrazda sú zas z rozobratej autobusovej zastávky. „Objavili sme ju kdesi na dedine, už ju roky nepoužívali. Dali sme starostovi zopár drobných, aby nám ju dovolil odniesť. Aj sprchy a záchod sme si urobili sami. Bez toho sa trénovať nedá,“ usmieva sa tréner chlapcov Merab Muziashvili. Jednoduchá telocvičňa je maximálne využitá. Na tréningoch sa striedajú všetky vekové kategórie. Najmladší majú osem rokov a najstarší, majster sveta a bronzový z olympiády v Pekingu George Gogshelidze, tridsaťdva. Jediný voľný deň je utorok. Riaditeľ Skhireli vyštudoval históriu. Trénera však robí už tridsaťosem rokov. „Od roku 1973,“ spresní. „Rok po mníchovskej olympiáde, na ktorej Tediashvili vyhral zlatú medailu, sme otvorili túto školu tavisupali. Zápasenie bolo zrazu hit. A stále máme úspechy.“ Zápas je bolesť: Je nedeľa. Začína tréning dievčat. Deväť chudučkých, tenučkých dievčiniek vo veku od osem do dvanásť rokov behá po telocvični a rozcvičuje sa. Desiata, šestnásťročná Anuka Akopovi, im ukazuje, ako správne cvičiť. Anuka dnes zvládne dva tréningy. Najprv tento s dievčatami a potom ďalší, s mužmi. Tam sa bije ako levica a je mužom rovnocenná protivníčka. Tréner Davit Pogosian ju sleduje: „Gruzínsko už roky nemalo ženskú šampiónku v zápasení.“ Možno Anuka o pár rokov túto bilanciu zmení. Tréning najmenších detí je zameraný predovšetkým na kondičku, rýchlosť, výbušnosť a silu. Po roku ich už učia základy, ako sa biť, a pravidlá tavisupali. Po tréningu zápasníčky ešte hrajú futbal so staršími chlapcami a ich mamky sa rozhovoria: „Prečo by sa dievčatá nemohli biť? Tento šport ich baví!“ Pred dvomi rokmi práve ony iniciovali založenie dievčenského zápasníckeho oddielu v Gori. Dievčatá sú väčšinou vysídlenkyne po osetínskej vojne v roku 2008. Neosobné osídlenia domčekov, podobných si ako vajce vajcu, je ich druhým domovom. „Ktorékoľvek dieťa môže u nás trénovať. Dokonca bezplatne. Vo väčšine škôl v Gruzínsku sa už platí. Nám dáva peniaze štát. Ale sú to mizerné peniaze. Fungujeme vďaka entuziazmu,“ hovorí Skhireli. „Bitka je bolesť. Každý deň vydávaš veľa potu. Potom si na to zvykneš a nemôžeš bez toho žiť.“ V Gori však nebojujú iba na žinenkách. Žiaci každý deň dvíhajú hrdzavé činky, ktoré pre nich zostrojili ich tréneri, v ošúchanej a oplesnetej predsieni. Ich „značkové“ dresy sú iba dokonalé fejky z Turecka. Podľa trénera by mali športovci jesť dobrú stravu. „Delikatesy. Ryby, ikry, bravčovinu, baraninu. Všetko pečené. Varené mäso nedá športovcovi toľko energie.“ Ale gruzínske rodiny na to peniaze nemajú. „Členovia zbornej, reprezentácie Gruzínska, trénujú šesť mesiacov v roku na zboroch, a tam dostávajú dobrú stravu.“ Päťdolárová výplata: Ako zápasník a ako tréner obišiel Nugzar Skhireli svet. Videl, aké podmienky na šport majú inde. „Napríklad vo Fínsku je veľa olympijských športovísk. Ale nemajú žiadneho olympijského víťaza. U nás v takýchto, prepáčte za výraz, kurníkoch, vyrástli svetoví šampióni a olympijskí víťazi. Nemáme ani desať percent z toho, čo majú inde. Teplá voda v sprchách je najvyšší komfort.“ Spomína na úplne najhoršie obdobie, dvadsať rokov dozadu. Výplata trénerov bola vtedy osem lari mesačne. V prepočte päť dolárov. „Čo sme si mohli kúpiť? Ani na chlieb to nestačilo! Hoci, potraviny boli u nás lacné. Potom nám trochu pridali. Dvanásť lari, pätnásť, lari, dvadsaťpäť lari. Teraz mám ako starší tréner zbornej – reprezentácie Gruzínska tisíc lari. V celej krajine sme iba traja s takým vysokým platom. Obyčajní tréneri dostávajú tristo lari, teda stopäťdesiat eur. Skhireli však nikdy nemal chuť vykašľať sa na trénerstvo kvôli nízkej výplate. Ostatne, v tých časoch sa v Gruzínsku mali zle skoro všetci. „Keď moji žiaci prehrajú na majstrovstvách, vtedy sa sám seba pýtam: Načo to vlastne robím? Ale na druhý deň vždy vstanem a idem do práce.“ Uši ako špongia: Okolo mňa sa mihajú sústredené pohľady a napnuté svaly. Dvojice sa okolo seba krútia, ťahajú a tlačia. Z mladých mužov kvapká pot. Žinenka je už vlhká. Výrazný pach potu sa mi dostáva až pod kožu. Niektorí chalani musia utekať na posledný autobus domov do dediny. Ostatní sa bijú ďalej. Väčšina z nich má uši ako špongie. „Pokojne ho chyť, nebolí to,“ smeje sa Davit Pogosian a ponúka mi svoju „špongiu“. Vysvetlí mi, že je to dôsledok zlomenín ucha. Pri zápasení uši niekedy zavadia o telo súpera a dolámu sa. Krv sa v ušnici rozleje, potom to celé stvrdne. Zostane špongia. Inak je vraj zápasenie celkom bezpečný a bezproblémový šport. Všetci tvrdia, že zranenia sú zriedkavé, a ak sa vyskytnú, tak ide väčšinou o natiahnuté svaly a šľachy, vykĺbené ramená a kolená a občas o narazené či prasknuté rebrá. Cestou z Mexika: Keď sa dobijú, natiahnu si wrestleri tepláky a šušťákové bundy. Nechápem, ako to v takom teple vydržia. Najprv klusajú dokola a potom jeden druhému masírujú svaly. Niektorí robia brušáky, šplhajú alebo dvíhajú činky v predsieni. Na stene je tam lepiacou páskou pripevnený portrét Josifa Vissarionoviča Džugašviliho, rodáka z Gori, ktorého svet pozná pod priezviskom Stalin. A riaditeľ Skhireli rozpráva príhody zo zápasníckeho života. Hlavne zo zahraničných turné. Spomína na svojho najväčšieho dobrodinca. So svojimi zverencami bol na šampionáte v Mexiku a naspäť leteli cez Miami. Netušili, že Američania aj na letiskový tranzit vyžadujú vstupné víza. Gruzíncom dali na výber: každý zaplatí tristo dolárov, alebo ich vrátia do Mexika. „Nemali sme tie peniaze,“ krčí plecami Skhireli. „Vymyslel som, že sa vrátime do Mexika, zamestnáme sa tam niekde na stavbe a za pár mesiacov zarobíme na víza a nové letenky. Vtedy šiel okolo nejaký muž. Černoch. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, zaplatil za nás po tristo dolárov! Prosil som ho, nech mi dá adresu a peniaze mu pošlem naspäť. V žiadnom prípade, povedal. Pre zápasníkov z Gruzínska to robím rád.“

school of traditional georgian free - style wrestling called tavisupali in gori, georgia

 

searching for home - IDP´s in georgia 2011

( SK version)

Vo vzduchoprázdne Utečencom z neuznaného miništátu zostali len fotky. Keď Nodar Tsotnashvili privrie oči, akoby pred sebou videl svoj jablkový sad. Na jeho stromoch dozrievajú najchutnejšie jablká v celom bývalom ZSSR. Svieti slnko. Za dlhými radmi jabloní vidí Nodar ešte kúsok záhrady a svoj dom. Hospodárove dni sú naplnené prácou. Nie je ľahká. Ale je zmysluplná. Živí celú rodinu. Jablkový sad raz zdedí Nodarov syn a všetko bude pokračovať. Potom Nodar otvorí oči. Zrazu je naspäť v dedine Tserovani v prízemnom domčeku s plesnivejúcimi stenami a len základným nábytkom. V ruke má pohár vína „tam od nás“ – ako hrdo hovorí. Jeho pohľad je rezignovaný a zvláštne prázdny. Už sú to tri roky, ako prišiel o svoj sad a jablone. Vtedy v auguste začali v Južnom Osetsku boje medzi ruskými a gruzínskymi vojakmi. Zbalil to najnutnejšie a utekal spolu s ostatnými. Rovno z polí: Gruzínsko je malá krajina, z ktorej si občas niekto nejaký ten kúsok ešte odštipne. Je to dané historicky, ale aj nepokojnou povahou kaukazských národov. Etniká v nárazníkovom regióne medzi islamom a kresťanstvom bojovali celé storočia o svoju slobodu. Striedavo boli samostatné a ovládané cudzími panovníkmi. Potom prišiel ZSSR a všetkých spojil v nepochopiteľnom štátnom útvare. Keď sa Sovietsky zväz rozpadal, každý dúfal, že sa mu ujde trochu slobody. Po prvýkrát vyhlásilo Južné Osetsko autonómiu v Gruzínskej sovietskej socialistickej republike ešte v roku 1989. Šnúra konfliktov, pokojných období a mierových rozhovorov sa ťahala prakticky až do roku 2008. A vtedy všetko akoby zvážnelo. Podľa vzoru Kosova žiadalo aj Južné Osetsko samostatnosť. Široká autonómia v rámci Gruzínska, odklepnutá v roku 2005 aj veľkým ostetským ochrancom Ruskom, už bola málo. Etnickí Gruzínci akosi okamžite pochopili, že situácia je vážna. Mnohí utekali rovno z polí, len v tom, čo mali na sebe. Natela Kechsajeva ešte dnes plače pri spomienke na to, ako musela nechať doma nevládnu mamu. Nestihla sa po ňu vrátiť z poľa. Tri mesiace nevedela, čo sa s ňou stalo. Našťastie, starej pani nikto neublížil a rodina sa nakoniec stretla v Tbilisi. Maličké Gruzínsko má približne štyri a pol milióna obyvateľov. Z toho je možno až štyristotisíc vnútorných vysídlencov, teda ľudí, ktorí prišli o svoje domovy a museli ujsť na nové miesto v rámci svojej krajiny. Nie sú to len utečenci z Južného Osetska. Začiatkom 90. rokov 20. storočia utekali Gruzínci aj z Abcházska na západe krajiny. Pred občianskou vojnou bolo až štyridsať percent obyvateľov tohto regiónu gruzínskej národnosti. Minimálne polovica z nich ušla pred násilnosťami. Pod patronátom Ruska potom vznikol nový štát. Okrem Ruska doteraz uznala Abcházsku republiku akurát Nikaragua, Venezuela, Nauru, neuznaný separatistický štátik Podnestersko a v roku 2008 aj nové Južné Osetsko. Ostatné krajiny považujú Abcházsko stále za súčasť Gruzínska. Gruzínska vláda tam však reálne nemá nijaké právomoci. Na jeden chlieb: Občianska vojna rozbila ľuďom životy na márne kúsky neuveriteľným spôsobom. A nielen po hmotnej stránke. Preťala aj priateľstvá a možnosti akéhokoľvek uplatnenia. Dvadsaťsedemročná Natia Megrelishvili vyštudovala právo. Mala kopec snov a plánov do budúcnosti. Skončila v meste Gardabani v malom byte v ubytovni, ktorú vláda prerobila pre stodvadsať rodín vysídlencov. V troch miestnostiach žijú šiesti: Natia, jej manžel, ich dve malé deti a manželovi rodičia. Nikto nemá prácu. Miestni majú problém zamestnať sa. Nieto ešte presídlenci. Nikto ich nepotrebuje. Keď o tom Natia rozpráva, má v očiach slzy. Svoj život si takto nepredstavovala. Nečakala, že skončí bez nádeje na akúkoľvek budúcnosť, bez domova, nezamestnaná, na sociálnom príspevku 24 lari na osobu mesačne. Tenký gruzínsky chlieb kosoštvorcového tvaru stojí v pekárni 70 tetri. Peniaze od štátu teda vystačia denne akurát na jeden chlieb pre každého člena domácnosti. Na najvyššom poschodí bývajú s mamou a mladším bratom Nino (26) a Iza (23) Zubashvili. Vojna pre ne zmenila úplne všetko. „Naši kamaráti z detstva a zo školy teraz bývajú na rôznych miestach po celom Gruzínsku,“ hovoria dievčatá. Prezident Saakashvili dal zrovnávať polia na domy pre vysídlencov, len čo ruské jednotky vstúpili v auguste 2008 do Gruzínska. Za pár mesiacov vyrástli po celej krajine tisícky domčekov. Podobajú sa ako vajce vajcu. Rozloha 64 metrov štvorcových, jednoduchá strecha, okolo malý neoplotený pozemok. Niekde majú ľudia kúpeľne a toalety vo vnútri, inde si postavili latríny a po vodu chodia do studní na ulicu. Vláda zabrala aj ubytovne a nefunkčné hotely. Utečenci sa zatiaľ tiesnili v školách, telocvičniach, škôlkach a kultúrnych domoch. Potom dostali na výber: byt v meste alebo domček na vidieku. Stodvadsať rodín z ubytovní v Gardabanoch si vybralo mesto. Mysleli si, že tam skôr zoženú prácu ako na dedine. Svoje rozhodnutie teraz väčšinou ľutujú. Väčšina z nich mala vlastné hospodárstva. Na život v bytoch si zvykali ťažko. Navyše sa stále zožierajú úvahami, ako sa majú vysídlenci v domoch lepšie. Tretí je za mŕtvych: Zvláštne, že muži sa so svojou situáciou vyrovnávajú oveľa ťažšie ako ženy. V Gardabanoch trávia mnohí z nich dni tak, že sedia na lavičke, hrajú doskovú hru, pofajčievajú a čakajú, čo bude. Ženy, možno preto, že cítia obrovskú zodpovednosť za svoje deti, prekonávajú depresie. Je to neskutočne ťažké. Najstaršia obyvateľka ubytovne má 88 rokov a volá sa Elene Mindiashvili. Pamätá si veľa vojen. Aj druhú svetovú. Kedysi dávno ju manžel opustil a nechal jej na krku štyri spoločné deti. Čulá babička bola celý život zvyknutá na robotu. Steny jej izby sú jej hrozne tesné. Vedľa bytovky si očistila malý kúsok zeme od kameňov, navozila si tam zeminu a má záhradku. „Je mi smutno. Musím niečo robiť. Nemôžem len tak sedieť. Chcem robiť so zemou. Posadiť, polievať, starať sa o rastlinky,“ vysvetľuje. Ochotne vláči motyku dolu a hore schodmi a popri chlapoch, ktorí v sebe nevedia nájsť silu na nový život. Marechi Gogidze (38) dnes robí oslavu. V dedine, odkiaľ ušla, pripadá na dnes cirkevný sviatok a niečo ako náš odpust. Vysídlení ľudia tradície svojich rodných obcí dodržiavajú aj v nových domovoch. V Gruzínsku to nevyhnutne znamená, že stoly sa musia prehýbať pod taniermi s jedlom a alkohol musí tiecť potokom. V jednej miestnosti oslavujú muži, v druhej ženy. Marechin desaťročný syn by chcel byť pri mame, dopĺňať ženám taniere a počúvať ich reči. Ona ho zakaždým, keď sa prikradne, so smiechom posiela do vedľajšej miestnosti. Za chlapmi, medzi ktorých už onedlho bude patriť. Nálada je veselá. Gruzíncom sa v pohostinnosti vyrovná máloktorý národ. Hlavne sa musí piť. Na výber je víno a čača, domáca pálenka. Víno sa pije z dvojdecových a čača z poldecových pohárov. A vždy do dna. Ženám sa toleruje, keď nedopijú. Len tretí treba vypiť celý. Ten sa pije za mŕtvych. Na začiatku z neho každý odleje pár kvapiek na kúsok chleba. Oslava u vysídlencov: Pri gruzínskom stole musí byť tamada. Aj ak sa neoficiálne zíde zopár kamarátov, aj keď ide o veľkú oslavu. Tamada je človek, ktorý vedie celú akciu a hlavne rozpráva prípitky. Pred každým pozdvihnutím pohára treba vymyslieť, na čo sa pije. Príležitosť dostanú všetci okolo stola. Fantázii sa medze nekladú. Samozrejme, okrem tretieho pohára za mŕtvych. Ináč sa pije na priateľstvo medzi ľuďmi a národmi, lásku, svetový mier, na dnešné stretnutie, na rodinu, na Gruzínsko, na rôznych ľudí. Inak tomu nie je ani u Marechi. „Vysídlenkyňa, bez peňazí, a akú zorganizovala krásnu oslavu,“ rozplýva sa za stolom Shorena Tsiklauri z gruzínskeho Červeného kríža, ktorý má priamo v ubytovni ambulanciu. „Dnes sme všetci zabudli, že sme utečenci,“ hovoria ostatné ženy za stolom. Hostiteľka naraz zosmutnie. „Marechi je veľmi biedna žena,“ povie o sebe v tretej osobe. Povzbudzujúce objatie je to jediné, čo jej ostatné ženy môžu dať. Marechi vyštudovala obchodnú akadémiu a potom žurnalistiku na univerzite. Chvíľu pracovala ako novinárka. Neskôr začala učiť v škole. Jej muž Ale tiež pracoval, okrem toho mali pri dome malý obchodík a veľkú záhradu. Keď začali boje, zbalili si jednu tašku. Mysleli, že o pár dní sú naspäť doma. Nakoniec definitívne ušli maršrutkou Marechinho brata. Najprv k jej sestre do Kaspi. Potom sa dozvedeli, že v Tbilisi uvoľnili škôlky pre utečencov. Tak sa tam pobrali aj oni. „Bývali sme tam všetci na kope. Nemali sme ani normálnu kúpeľňu, spali sme v detských postieľkach. Ľudia nám pomáhali. Nosili nám staré oblečenie a jedlo. Po troch mesiacoch sme sa presťahovali sem, do Gardabanov. Všetko sa zmenilo. Viem, že domov sa už nikdy nevrátime. Všetko je tam zničené. Treba si zvyknúť na nový život a neobzerať sa dozadu.“ Bral som pušku: Pýtala som sa utečencov, či cítia hnev voči Rusom. „Nie. Bola vojna a my sme prehrali,“ krčí plecami Gia Maisuradze (44). Ani Marechi sa na vojakov nehnevá. „Nechceli nás pozabíjať ani nám ublížiť,“ hovorí. „Jednoducho mali rozkaz vysťahovať nás, tak prišli, zabúchali a vyviedli nás z domov. To je všetko.“ Pamiatky z domu si ľudia opatrujú ako oko v hlave. Najvzácnejším pokladom sú fotografie zo šťastných čias. Opatrne ich vyberajú zo škatúľ a ukazujú návštevám. Niektorí nemajú ani len fotografie. A niektorí si zobrali úplne iné veci. Napríklad Gia Bernashvili z osídlenia v Shavshebi veľkú plazmu. Teraz hrdo tróni v jednoducho zariadenej miestnosti nového domčeka. „Práve sme ju kúpili, mali sme z nej radosť, nemohli sme ju tam nechať,“ dôvodí. „Pušku som bral, nie fotografie!“ rozohní sa Gia Maisuradze. Ale keď videl, že sa Rusom neubráni, zahodil ju a radšej utekal. Ani nevie, prečo strhol zo steny fotografiu mladého Saakashviliho, súčasného prezidenta Gruzínska, ktorú vystrihol z nejakého časopisu. Je to jeho jediná spomienka na domov. V susediacich bytoch bývajú v Gardabanoch Tina Nebierigtse (63) a Dali Bazalishvili (59). Tina je nízka, ale mohutná tmavá žena, Dali zas drobná a bielovlasá. O manžela prišla pred štyrmi rokmi, stúpil na mínu. Keď začali boje, spolu s Tinou a ďalšími ju Rusi vzali do zajatia. Strčili ich do kultúrneho domu. Osemnásť dní ich tam väznili bez jedla. Nikto nevedel, čo s nimi bude. Dali plače a tvrdí, že prežila len vďaka Tine. Tinu len tak niečo nezlomí. Dokáže sa poriadne obracať. V Gardabanoch si našla zamestnanie, umýva riad a pomáha v kuchyni v ošumelej reštaurácii. Okrem toho robí na poli pre nejakých hospodárov. Ťažkou ju nazvať peknou ženou. Má krátke brčkavé vlasy, mäsité pery, obdĺžnikovú tvár a – fúzy. Nie je to nič nezvyčajné. Veľa starších Gruzínok má jemné páperie nad hornou perou. Tinina vnútorná sila a dobrota žiaria cez jej oči a tvár. Na priateľov vždy myslí viac ako na seba. A neplače. Kostol mamu Giorgia: Osídlenia pre utečencov budovali hrozne narýchlo. Materiál bol často celý čas vlhký. Preto sú teraz vlhké aj domy. Ploty ľudia väčšinou nemajú. Osídlenia stoja mimo dedín, sú to dlhé rady rovnakých domov, zástupy rovnakých ulíc. Niekde je domov dvesto, niekde dvetisíc. Depka. Hlavne v zime. Shavshebi stoja blízučko hranice Južného Osetska. Teda, neuznanej hranice. Nový miništát z roku 2008, ktorý má len 75 000 obyvateľov, uznalo akurát Rusko, Nikaragua, Venezuela, Nauru a neuznané Podnestersko s Abcházskom. Ostatní nehovoria o hranici, ale o „administration border line“. Za túto čiaru Gruzíncov nepúšťajú. Obyvatelia Shavsheb sa každý deň dívajú na krajinu, ktorá bola ešte nedávno ich domovom. Svoje rodné dediny sledujú cez Google Earth. Vedia, že na ich poliach už hospodária iní. Čo treba na naštartovanie nového života na novom mieste? Otec, alebo, lepšie povedané, mama Giorgij (v gruzínčine asi ako v jedinom jazyku na svete sa „otec“ povie „mama“) si myslí, že kostol. Pop žije v jednom z domčekov v Tserovanoch a miesto na chrám má už vybraté. Dnes je na tom mieste hneď vedľa posledného radu domov kukuričné pole. Ale mama Giorgij zviera v ruke nákresy kostola a usilovne krokmi premeriava lány kukurice. Teší sa, aké bude super mať kostol. Niektorí obyvatelia okolitých domov sú iného názoru. „Chce nám zabrať polia!“ kričia na mamu Giorgia. „Ako chcete žiť bez Krista?“ kričí im mama Giorgij naspäť. Potom spoločne navštívime muža, ktorý musel pri úteku pred ruskými vojakmi niesť svojho nevládneho otca na chrbte. Slovensko pomáha vysídlencom v Gruzínsku inak ako kostolom. Mimovládna organizácia Človek v ohrození kúpila z oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid ľuďom v domoch hospodárske zvieratá. Prasatá, kravy a sliepky. V Gardabanoch zas pomohla rozbehnúť ľuďom malé biznisy. Marechi s vysokou školou síce nemôže vykonávať povolanie učiteľky, ale aspoň pečie. Dostala kuchynského robota, chladničku a malú rúru a pečie torty, zákusky a tradičné gruzínske chačapuri na objednávku. Ďalšie ženy sa naučili robiť bižutériu. Jej predajom zarobia aspoň trochu peňazí. „Všetky sme mali depresie,“ hovorí právnička Natia Megrelishvili. „Ale keď vyrábame náušnice a náhrdelníky, nemusíme stále dookola myslieť na to, čo sa stalo s našimi životmi.“

 

royal wedding london 2011

( SK version)

 

medrano 2011

( SK version)

Zdá sa, že Braian Casartelli rozumie reči zvierat. Dvanásť krásnych bielych koní klusá okolo neho v kruhu a plní jeho pokyny. Braian ich neustále povzbudzuje, napomína, opravuje. Ak to vnímavým koníkom ide bez chyby, spokojne napodobňuje jazykom zvuk klusajúcich konských kopýt. Potom učí zvieratá, aby sa na jeho pokyn postavili na zadné. Jedno z najatraktívnejších čísel v manéži. „Bravi,“ nahlas po taliansky chváli kone Braian. Ak im to nejde, nič im neodpustí. Každému jednému temperamentne vysvetľuje, ako má jeho číslo vyzerať. Dookola mu ukazuje, ako sa ukloniť, nováčikov na správny pohyb s pomocou asistentov navádza popruhmi. Keď skončia, kone sa okolo neho zhromaždia. Čakajú na pohladkanie a kocku cukru. Až potom spokojne odcválajú z manéže. Braian Casartelli má len tridsaťtri rokov, a už je hlavou jedného z najlepších európskych cirkusov. Talianskeho Medrana. Láska k zvieratám: Legendárny, oceneniami ovešaný cirkus Medrano, zavítal túto sezónu k nám na Slovensko. Znalci právom hovoria, že tak kvalitný cirkus u nás ešte od času skončenia socializmu nebol. Navyše, Merano so sebou vezie najväčšiu európsku pojazdnú zoologickú záhradu. Dva indické a jedného afrického slona, žirafy, sibírske tigre, kenguru, ťavy, lamy, emu, byvoly, kone a malého levíka, o ktorého sa jeho levia mama odmietla starať. Dokopy osemdesiatpäť zvierat. Rodina Casartelli má okrem cirkusu v Taliansku tri safari parky s viac ako 2500 zvieratami z celého sveta. Pre ochrancov práv zvierat by bol možno Braian Casartelli úhlavný nepriateľ. Oproti mne v manéži sedí mladý muž s mejkapom, nahodený v ligotavom kostýme Aladina z posledného cirkusového čísla, a s neochvejnou láskou k zvieratám v srdci. „Robil som aj artistické vystúpenia, ale potom som sa rozhodol pokračovať v rodinnej tradícii a pracovať so zvieratami,“ hovorí. Dodáva, že najviac miluje slony, lebo sú veľmi inteligentné a krásne. A že tigre, levy ani iné šelmy by nikdy nepredvádzal. Je to príliš nebezpečné. Krotiteľ denno – denne riskuje v klietke život. „O čo sa majú naše zvieratá horšie ako psy?“ pýta sa Braian. „Aj tie ľudia trénujú. Zvieratá sa rady učia nové veci. Aj mne sa najviac páčia zvieratá vo voľnej prírode. Ale všetky naše zvieratá sa narodili v zajatí. Nemôžem ich len tak vypustiť. Neprežili by.“ Braian odmieta, že by v cirkuse pri drezúre zvierat používali bitku a kruté praktiky. „Keď kopneš do psa, utečie alebo zaútočí na teba. S tigrom je to rovnaké. Bitím zviera nič nenaučíš.“ Práve kvôli zvieratám nechodí Braian na dovolenky. Vyžadujú si starostlivosť 365 dní v roku. „Sú prvé, na čo myslím, keď ráno vstávam, a posledné, keď večer idem spať. My, ľudia od cirkusu, zvieratá milujeme. Inak by sme nemohli robiť túto prácu.“ Život cirkusových detí: So zvieraťom treba pracovať minimálne rok, kým sa niečo naučí a môže do manéže. Naozaj nacvičené má však asi až po dvoch rokoch tréningu. Braian tvrdí, že jedine žirafy nie je možné trénovať. Do svojho rozprávkového predstavenia ich zaradil, ale len aby sa prešli po manéži počas farebného príbehu Aladina a čarovnej lampy. Keď dopoludnia skončí tréning zvierat, trénujú v manéži deti. Tri Braianove dcérky a zopár detí zamestnancov cirkusu. Najprv behajú a skúšajú gymnastiku, potom ich Braian po jednom vykladá na koňa. „Nie je to nijaký tvrdý tréning,“ smeje sa. „Učíme ich len všeobecné základy. Talent a nadanie sa dá vypozorovať tak v dvanástich rokoch veku dieťaťa. Vtedy sa rozhodne, čo chce robiť.“ Spomenula som si na české rodinné cirkusy, v ktorých vystupujú aj malé deti. Podľa Braiana je to však zbytočné. V Medrane sa deti nanajvýš prejdú manéžou počas záverečného defilé so svojimi rodičmi. „Nebudeme im prikazovať, aby pokračovali v rodinnej tradícii a zostali v cirkuse. Nech si samy vyberú. Ale boli by sme radi, keby milovali cirkus tak ako my.“ Braianove dcérky prišli za rodičmi na Slovensko v polovici júna, keď im doma, v talianskej Verone, skončil školský rok. Dovtedy bývali u starých rodičov. Teraz zostanú s cirkusom až do novembra, kým sa Medrano nevráti domov. Na tri mesiace im nájdu súkromnú učiteľku. Život cirkusových detí sa vlastne až tak nelíši od života ktorýchkoľvek iných detí. Až na to, že každých štrnásť dní sa sťahujú do nového mesta. Vo veľkých, pohodlných, moderne zariadených karavanoch si to však vlastne ani nevšimnú. Ako Cigáni: Osemdesiat ľudí a osemdesiatpäť zvierat vezie z mesta do mesta štyridsaťštyri kamiónov. Kto by si myslel, že cirkus z Talianska musí byť poznačený južanským chaosom, je na omyle. Všetko je zorganizované na sekundu presne. V deň odchodu predstavenie ešte ani neskončí, a pomocný personál už balí šapitó. Do polnoci nezostane po cirkuse ani smietka. Hoci v Medrane najčastejšie znie chytľavá taliančina, pracujú tu ľudia rôznych národností. Pomocný personál je väčšinou z Bulharska a Rumunska, manažérka je Maďarka, a motorkári z najpopulárnejšieho čísla, adrenalínovej jazdy v kovovej guli, pricestovali až z Brazílie. Pevné jadro však tvorí rodina Casartelli. A to už stotridsaťpäť rokov. S cirkusom cestovali ďaleko za hranice Talianska ešte na začiatku minulého storočia, keď po Európe putovali iba cirkusanti a Cigáni. Obytné maringotky prvých artistov ťahali kone, prípadne putovali po železnici. Ak niekto ochorel a potreboval lekára či nemocnicu, nastal problém. Celý cirkus si nemohol dovoliť zostať stáť na jednom mieste, platiť poplatky a nevystupovať, kým sa chorý vylieči... O čo bol vtedy život potulných komediantov ťažší ako je dnes, v čase moderných obytných prívesov, mobilných tlefónov a internetu? Každý sa na nich rád pozrel – veď príležitostí na zábavu v tých dobách nebolo veľa. Ale nikto im celkom nerozumel. Vždy boli akosi na okraji. Praví umelci predsa vystupujú v opere či divadle. Tí pod šapitó, tí sú len akísi komedianti... Tento predsudok vydržal až dodnes. „Medrano je v Taliansku pojem, preslávený cirkus. Za vstupné na ich predstavenie zaplatíš aj tridsaťpäť eur. Často hrajú večer, začnú o deviatej, a končia po polnoci, s náročným trojhodinovým programom. Veľa ľudí ich však vníma ako atrakciu pre deti, hoci ich artistické vystúpenia vyrážajú dych aj dospelým,“ povedal mi Talian Giovanni Pacifico, ktorý sa nedávno prisťahoval do Trenčína a otvoril si tam taliansku kaviareň La Piazetta. Najstarší je klaun: Našťastie, cirkusové umenie už ľudia začínajú brať vážne. Veď artisti pod šapitó podávajú naozaj pozoruhodné výkony. V Monte Carle sa každoročne koná prestížny cirkusový festival, kde oceňujú najlepšie predstavenia. Soška Zlatý klaun je pre cirkus niečo ako Oscar vo filmovom priemysle. Medrano získal za posledné roky troch zlatých a päť strieborných klaunov. Zlatom sa pýšia manželia Braian a Kineret Casartelli za ich drezúru koní. Tá otvára celé predstavenie. Potom nasleduje vzdušná akrobatka Stephanie Hones, Braianova sestra, na hojdačke, tri slonice aj s jazdkyňami, neuveriteľný žonglér Willi Colombaioni, španielske číslo s koňmi a tanečnicami, krotiteľ tigrov, akrobacia na stuhách, Braian a Stephanie s odvážnym číslom na koňoch, rozprávka o Aladinovi a zázračnej lampe. Pomedzi jednotlivé čísla vybiehajú na scénu klauni Vladi a Otto. Vladi je najstarší člen ansáblu. Má šesťdesiattri rokov a s cirkusmi cestuje odmalička. „Pozri, toto sú moje pomôcky,“ ukazuje mi v zákulisí hadičky vytrhnuté z chladničky, ktorými strieka na divákov vodu a napodobňuje tak slzy, a ďalšie svoje vychytávky. Dobrosrdečný pán sa usmieva, aj keď nie je v kostýme klauna. A aj vtedy, keď mu v manéži musí pri vystupovaní na stupienok pomáhať jeho mladší kolega... Ale artisti nerobia iba toto. Akrobatka zo stúh predáva počas prestávky svietiace meče, Kineret robí palacinky v stánku s občerstvením a jeden z motorkárov ponúka obecenstvu pukance. V cirkuse má každý množstvo úloh. Adrenalín s motormi: Najväčší trhák sú šialení jazdci v guli smrti. Štyria Brazílčania na motorkách. Fabricio Nacaramo, Pedro Roberto Coelho, Fernando de Lorenzi a Chiquinho Munoz. Doprostred manéže privlečú okrúhlu železnú klietku s priemerom 4,4 metra. Najprv sa do nej zatvoria dvaja motorkári. Nažhavia svoje stroje, kývnu si hlavami a začne bláznivá jazda. Rotujú v guli neuveriteľnou rýchlosťou všetkými smermi, dokonca aj dolu hlavou. Diváci jasajú. Dohora trčia ruky s kamerami a mobilmi. Všetko skončí. Dvierka gule sa otvoria. Na scénu prichádza tretí jazdec. Bláznivý kolotoč začína odznova, ale v guli rotujú už tri motorky. A – neuveriteľné! Do manéže prifrčí štvrtý z nich. Toto kvarteto hrá na silné motory. Štyria odvážni chalani zatvorení v kovovej guli predvádzajú bezhlavú jazdu všetkými smermi. Keď konečne zastavia a vyjdú von z gule, obecenstvo si s uľahčením vydýchne. „Mal som dolámanú ruku aj rebro. Ale zahojilo sa to,“ hovorí Pedro. „Teraz už ani veľmi netrénujeme. Iba ak nacvičujeme nové kúsky,“ zľahčuje adrenalínové vystúpenie. Dodáva, že v Taliansku toto číslo predvádzali šiesti. Hrôza pomyslieť. Veď stačí maličké vybočenie z dráhy, zrýchlenie či spomalenie jedného z jazdcov, a doplatia na to všetci škaredým pádom... Šéf bláznivých jazdcov Fabrizio dodáva, že doma, v Brazílii, predvádzajú číslo s deviatimi jazdcami v klietke s priemerom päť metrov. „To je Guinessov rekord,“ poznamená. Ako keby nešlo o nič.

italian circus on its turne in slovakia

 

empty egypt 2011

( SK version)

Promenáda popri Níle v Asuáne sa len tak hemží kapitánmi. Mohamedi, Alíovia, Hasanovia vystrkujú na cudzincov svoje preukazy a lákajú ich na plavbu felukou. Alebo aspoň na drobný nákup v blízkom obchode. A keďže cudzincov je teraz málo, sú kapitáni obzvlášť otravní. Kam pred nimi ujsť? Také miesto snáď ani neexistuje. Skúsila som to na jednej z lodných reštaurácií. Milý Egypťan m okamžite ponúkal pivom. Neskôr prišli jeho kamarátky. Žiadny egyptský priemer, jedna mala dokonca džíny, polodlhé melírované vlasy a modernú čiapku s šiltom. Potom, ako si jej kamarátka zložila moslimskú šatku, z dievčat vypadlo, že sú z Káhiry a v Asuáne sa zaoberajú poskytovaním služieb intímneho charakteru. Paráda! Stále chudobní: Zašla som radšej do parku. Popoludní v pracovný deň bol takmer prázdny. Rodinka s malým synčekom ma okamžite pozvala k svojmu stolu. Fatma a Mohamed mi objednali kávu a naložili zo svojho obeda. A hneď sa vypytovali. Boli to vzdelaní ľudia, on hovoril švédsky a nórsky, ona robila anglické účtovníctvo zahraničným firmám. Poznali Havla a jeho knihy, aj československú cestu k demokracii. Silne im pripomínala momentálnu situáciu v ich vlastnej krajine. Ich vieru, že po revolúcii sa všetko automaticky a okamžite zmení k lepšiemu, som musela trochu schladiť. „Predstav si,“ hovorili mi, „koľko peňazí si Mubarak nechával z cestovného ruchu! Veď v Egypte dovolenkujú desaťtisíce turistov! A ľudia sú stále chudobní!“ Potom prišla reč aj na bežný život. Asuán je vraj fajn miesto. Len... „V lete tu máme aj päťdesiat stupňov!“ Fatma sa usmieva, že si už na horúčavy zvykli. Ostatne, v Egypte dodržiavajú siestu. A potom sú hore hlboko do noci. Poslední predavači na bazári zatvárajú o druhej. A niektorí tam rovno aj spia. Zamotaní do prikrývok len tak na zemi. Kto zažil v Egypte len dovolenkové rezorty pri mori, z ozajstného Egypta nevidel vôbec nič. Veľká krajina s viac ako osemdesiatimi miliónmi obyvateľov sa borí s obrovskými sociálnymi problémami. Žiadna práca, nízke platy, jednoduchý život poľnohospodárov na vidieku. Prezident Mubarak si zatiaľ aj s manželkou Suzan užíval vo svojich vyčačkaných rezidenciách. „Aj teraz je vo svojej vile v Sharm el Sheiku,“ Fatma je na sto percent presvedčená. Na somároch: Životný rytmus Egypta sa nemení už od čias faraónov. Celá krajina je jedna obrovská púšť. Rieka Níl ju pretína z juhu na sever a zúrodňuje aspoň pás pôdy okolo. Tam žije väčšina obyvateľov Egypta. Hovorí sa, že obrovská, umelo vybudovaná Asuánska priehrada, ktorá zmenila podnebie celej krajiny a tisícročia starý rytmus záplav, by v prípade poškodenia spláchla takmer všetko, čo Egypt má. Voda by údajne zaplavila ešte aj Káhiru. Hranica medzi poľami a pieskom je jasná a veľmi krehká. Sahara je však stále suchšia a agresívnejšia. Kým ešte po druhej svetovej vojne sa v nej striedali suché a vlhkejšie miesta a pútnici bežne stretávali stáda gaziel, dnes tam zostali len chrobáky, mravce, hady, plazy, drobné vtáky, hlodavce a psovité šelmy. Podnebie sa mení. V oázach intenzívne zavlažujú a vŕtajú čoraz hlbšie studne, tým klesá hladina spodnej vody a Sahara ešte viac vysychá. Roľníci sa medzi svojimi políčkami a aj po uliciach najradšej prepravujú na somárikoch. Tieto malé trpezlivé zvieratá dokážu uniesť svojho pána aj jeho náklad. Niekedy som sa čudovala, aké kopy vecí vlečú a ťahajú. Jazda na somárovi vyzerá komicky, nohy zvieraťa sa rýchlo mihajú a jazdec sa smiešne natriasa hore – dole. Napriek tomu somárikov využívajú aj úradníci v elegantných galabeách. Počas jazdy sa tvária dôležito a nonšalantne. Galabea je vlastne akási dlhá košeľa. Má dlhé rukávy (v moslimskej krajine ani muži veľmi tričká nenosia) a svojmu majiteľovi siaha až po päty. Obliekajú si ju muži aj ženy. Hoci, ženy uprednostňujú čierne abáje so šatkami. Zdá sa, že v Egypte je stále obľúbenejšia ako džíny. Má to svoje dôvody. Prirodzene vetrá a klimatizuje telo. V horúcom suchom podnebí je veľmi praktická. Často som sa čudovala: Týmto ľuďom je asi naozaj zima. Ženy sa zahaľovali šatkami podľa požiadaviek islamu, ale dávali si ich na seba v jednotlivých vrstvách. A muži si pod galabeu obliekali vlnené roláky a dlhé nohavice. Hlavy si rovnako ako ženy chránili šatkami, aj keď v inej úprave ako hidžáb. Rozdelená spoločnosť: Sedím na terase nad námestím v Luxore a predo mnou sa prekrikujú dve mešity. Sú od seba vzdialené len pár krokov. Jedna je prifarená k vzácnemu Luxorskému chrámu a Luxorčania sa chvália, že je najstaršia v Egypte. Prišiel čas večernej modlitby. A to znamená, že muezzíni, predspeváci o sláve Alaha, si vyčistili hrdlá a začali z plných pľúc kričať do ampliónov. Úloha je o to ťažšia, že hneď vedľa ziape do ampliónu konkurent z druhého minaretu. Muezzíni si idú hlasivky vykričať. Jeden občas nevládze, musí kašlať, a druhý ho vtedy víťazoslávne prehučí. Na námestí sa schádza veľké množstvo ľudí. Ktosi pristavil plastové stoličky a dokonca aj veľkoplošnú obrazovku. „To je islamská konferencia,“ vysvetľujú mi Egypťania na terase. „Takéto konferencie máme teraz veľmi často. Imámi vysvetľujú, čo znamená revolúcia z náboženského hľadiska.“ Schádzam teda dole aj ja. Jednu stranu námestia organizátori v reflexných vestách obkolesili navešanými kobercami. Tam sedia samé ženy. Kvôli kobercom vôbec nevidia na tribúnu, svieti pred nimi akurát roh Luxorského chrámu. Čítajú si nejaké papiere, ktoré im organizátori rozdali. Asi nevadilo, že to boli muži. Za kobercami je celé námestie, pódium s niekoľkými imámmi a dokonca aj spomínaná veľkoplošná obrazovka. Neviem načo, keď na pódium dovidí každý. Ale tu je miesto vyhradené iba pre mužov. Typické rozdelenie moslimskej spoločnosti. Nezmenila ho ani demokratická revolúcia. Ktovie, či to ženy baví, byť zavreté uprostred kobercov a nevidieť, čo sa na pódiu Nakoniec, na trávniku za sediacimi mužmi sa usídlili celé rodinky, dospelí piknikujú, deti behajú a ženy si zhromaždenie nakrúcajú na mobilné telefóny. Kšefty po egyptsky: Caddish je v Luxore zázračné slovíčko. Je to kočiar ťahaný koňom v lepšom či horšom stave. Caddish prenasleduje každého cudzinca na každom kroku. Nie je možné vyhnúť sa caddishom a vykrikovaniu ich pohoničov. Pritom už dopredu viete, čo povedia. „Kadiš, madam? Kadiš? Kadiš? Veľmi lacný. Viete za koľko? Tak viete to? Iba dve egyptské libry! Dve! Dve libry! Nie britské libry! Egyptské!“ Taká lacná prechádzka kočom má svoje úskalia. Kočiš vás pravdepodobne bude ťahať do rozličných spriatelených obchodov, ktoré mu z vášho nákupu zaplatia províziu. S Egypťanmi treba neustále zjednávať a dohadovať sa o cene. Dobre oklamať zákazníka je tu asi cnosť. Špeciálna ponuka! Šofér minibusu raz odo mňa chcel za jednu jazdu dvadsať libier. Ešte že som vedela, že to stojí päťdesiat piastrov, pol libry. Inak by som zaplatila štyridsaťkrát viac než je bežná cena. Vyhnúť sa v Luxore kočom a kapitánom felúk je rovnako nemožné ako v Asuáne. Okrem nich musíte neustále odmietať ponuky rôznych predavačov a ľudí, ktorí sa chcú s vami zoznámiť. Cudzinec pred nimi ujde akurát do hotela. Alebo do kostola. Ku kresťanstvu sa hlási takmer pätnásť percent obyvateľov Egypta. „V Egypte je jedno, či si moslim, kresťan, žid. Všetci žijeme pokojne vedľa seba a pomáhame si,“ tvrdí tridsaťročný Mohamed, kapitán feluky Kristen. Správy o teroristických útokoch na koptských veriacich, zhromaždených v kostoloch, ktoré sa z času na čas objavia, prinajmenšom spochybňujú jeho slová. Aj kostoly v Luxore strážia vojaci so samopalmi. Vyslovene kresťanské či moslimské štvrte však neexistujú. Ľudia naozaj žijú jeden vedľa druhého. Ale ani kresťanky nie sú, čo sa týka oblečenia, odvážnejšie ako moslimky. Sukňu kratšiu ako po členky som videla možno tri razy. Výrazné farby nosia len mladé študentky. Ostatné ženy sa obliekajú do čiernej, hnedej alebo šedej. Manžel s bytom: V luxorských reštauráciách a kaviarňach som napriek silným islamským tradíciám stretla veľa moslimov (rozumej moslimov mužského pohlavia), ktorí pili pivo. Egypt je pravlasť piva, varili ho tu ešte v časoch faraónov stovky rokov pred naším letopočtom. A egyptské pivo chutí veľmi dobre. „Piješ pivo?“ pýtali sa ma často Egypťania potichu a konšpiračne. Rozšírenejšie sú však vodné fajky. Egypťania (zase len muži) ich fajčia všade a v ktorúkoľvek dennú dobu. „Aj staré ženy ich milujú,“ smeje sa kapitán Mohamed. Mohamed mi rozpráva o zlých časoch. Turistov je málo a majitelia koní, kočov a felúk nemajú z čoho žiť. „Felúk sa teraz po Níle plaví toľko, že prestali vydávať nové licencie,“ hovorí. „Myslím, že istejšie je pracovať na farme než v turistickom ruchu. Príjmy z turistov sú neisté. Ale na farme vieme, že sa nám niečo urodí.“ Našťastie, jeho rodina takú farmu má. O pôdu sa starajú všetci spoločne. Rodičia, bratia s manželkami, sestry s manželmi. Slobodný zostal už iba Mohamed. „Egyptské ženy sa mi nepáčia,“ krúti hlavou. „Nechcem manželstvo na egyptský spôsob.“ Má na mysli dohodnutý sobáš. V drvivej väčšine prípadov manželstvo pre svoje deti zariadia ich rodičia. Mladí sa prvýkrát stretnú krátko pred svadbou. „Berieš si úplného cudzinca. A to nie je dobré. Našťastie, môj otec je liberálny muž. Nechal nás, aby sme si vybrali sami. Ešte aj sestry.“ A požiadavky na dobrého manžela? „Otec nevesty sa zaujíma hlavne o to, či je byt alebo dom pripravený,“ zamračí sa Mohamed. „Keď muž kúpi alebo postaví dom a pekne ho zariadi, vtedy môže prísť reč na sobáš.“

where are the tourists after revolution?

 

training for champion slovakia 2010

( SK version)

 

falconers slovakia 2009

( SK version)

 

south sudan on crossroads 2008, 2009

( SK version)

„Naša vláda je ešte mladá. Verím tomu, že sa bude naďalej snažiť a veci pôjdu čoraz lepšie,“ hovorí Benjamin Mach. Má srdce revolucionára, pochádza z tej istej oblasti, kde sa narodil John Garang. Vo svojich tridsiatich štyroch rokoch je riaditeľ nemocnice v Marial Lou. Svoju krajinu opustil ako sedemročný. Vláda sa vtedy dohodla s Fidelom Castrom na Kube, že ostrov príjme šesťstopäťdesiat detí a poskytne im vzdelanie. Tie deti mali byť nádejou do budúcnosti, zárukou, že keď vojna konečne skončí, bude tu niekto vzdelaný, kto pomôže budovať zničenú zem. Benjamin študoval najprv na Kube a potom v Kanade, kde bol už aj s otcom, mamou a súrodencami. Po podpísaní mierovej zmluvy sa rozhodol presťahovať do Sudánu. „Musím vrátiť mojej krajine všetko, čo do mňa vložila,“ stručne vysvetľuje tento tichý, rozvážny mladý muž. Takých ako on Južný Sudán teraz najviac potrebuje.

Young doctor has returned to the small hospital with only mud –made operation theatre because his country needs him. „When we arrived to Rumbek, second largest town in South Sudan, there was completely nothing. Just a few of peple were living in ruins, dressed in rags.“ Marian Caucik, chairman of Slovak NGO eRko, talks about his first visit of South Sudan one month after Sudanese government and rebels from South concluded ceasefire in 2005. He can see big progress now – although people from Europe would consider this place for the undeveloped village. There is hotel in tents, guesthouse, petrol station, market place, several pubs and restaurants for foreign humanitarian workers, simple dark brickhouses and traditional clay huts for natives. Years of civil war turned the country into ruins. Two million deaths, four million refugees – they are returning to the destroyed country on buses of UNHCR. They are coming into places where had been their villages once. Buses let them in the middle of nothing just the white tent of World Food Programme where the food is distributed. But – war is over, life is returning to the villages and towns. Somebody has a diesel generator and sells cold beer and softdrinks from a fridge. Another has TV and video and has opened small cinema. Craftmen produce bricks, pottery, straw roofs, workers construct satellite booster stations for mobile network. Men with rifles fight often – because of land, cows and women. In the whole country there are only few educated people. In war times there were no schools, no teachers. Three generations of people are almost illiterate. It is necessary to invite qualified workers, teachers or doctors from abroad. All comodities must be imported by lorries. There are just dusty roads in South Sudan, with deep road holes. They turn into small mud rivers in rain periods. When a lorry with suplies for a hospital in Mapuordit got stuck in a river there was no car strong enough to get it out. Anyway, there are some people building better future for South Sudan. „I believe to our government. It is still very young but I believe it will try it´s best and things will improve,“ Benjamin Mach said. He is 35 years old doctor, director of a small hospital in Marial Lou. Several simple mud houses, operation theatre without air condition or strictly sterile environment, lack of medical drugs. Benjamin had lived in Canada before, he is used to the latest medical equipment. Now is living in bush far from any civilization, connected with the rest of the world by satellite phohe only. During the war, many years ago, chairman of South Sudanese rebels John Garang sent 650 children to Cuba. According to a treaty with Fidel Castro children should get education in various specializations in Cuba. John Garang knew that when the peace will come once, his country will need educated people. Time of peace has come but not all the 650 young people have returned. Benjamin Mach has. This brave, broody man has come just after peace agreement was signed. „My country needs me,“ he explains. „I have to give back everything I´ve got.“

 

made in china 2007, 2009

( SK version)

 

little acrobats kenya 2007

( SK version)

Beznádejný život v štvrtiach chudobných v Nairobi pripomína peklo na zemi. Kibera. Druhý najväčší slum na africkom kontinente. Na ploche dva a pol kilometra štvorcového sa tu v plechových a hlinených búdach tiesni približne milión ľudí. Podľa odhadov je takmer polovica z nich HIV pozitívna. Nemajú kanalizáciu, pitnú vodu a väčšinou ani elektrinu. Nemajú jedlo, prácu, žiadne peniaze. Zem medzi kiberskými chatrčami je pokrytá hrubou vrstvou odpadkov všetkých druhov, ľudskými a zvieracími výkalmi. Začína pršať. Prúd vody v špinavom kanáli uprostred „chodníka“ sa rozlieva do strán – aké to tu musí byť v období dažďov, ked prší tak silno, že vyplavuje aj chatrče naokolo? Nohy sa vám zabárajú hlbšie do tej hnusnej špiny. Dvíha sa vám žalúdok, zápach je miestami neznesiteľný. Ťažko si predstaviť horšie miesto na život ako je toto. Obchodníci: A predsa aj tu, v tej najokrajovejšej štvrti kenskej metropoly Nairobi, dokážu ľudia bývať, smiať sa, zarábať peniaze a snívať o lepšom živote. Aj dnes, v nedeľu, majú obchodníci porozkladaný svoj neskutočne lacný tovar. Na cudzincov sa tu pozerajú s nevôľou. Nepáči sa im, že nazerajú do ich sveta. Niektorí s radosťou využijú nepozornosť návštevníka a vyberú mu vrecká. Ľudia sú tu tak strašne chudobní, že zle strážená peňaženka alebo mobil predstavuje vyriešenie všetkých problémov a lepšiu budúcnosť. Veľa návštevníkov sem však nechodí. Nanajvýš kňazi a pracovníci humanitárnych organizácií, ktorí sa snažia zlepšiť život obyvateľov Kibery. A turisti, ktorých jeden podnikavec vodí na organizované prehliadky slumu. Skupina vymódených Japoncov nechápavo sleduje samé dno ľudskej biedy. Fotoaparáty tento raz nechali v batohoch. Sprievodca ich upozornil, že fotografovanie nie je vítané. Miestni by im to vysvetlili oveľa drsnejšie. Nákaza: Kristina, dobrovoľníčka z Francúzska, ktorá navštevuje v Kibere chorých a nosí im jedlo, ma vedie na návštevu k svojej obľúbenej „pacientke“. Vchádzame do chatrče bez okien. Steny z vlnitého plechu cez deň slnko rozpaľuje, vo vnútri búdy je ako v konzerve. Celé zariadenie tvorí udupaná hlina namiesto podlahy, drevená polica, nízky stôl, dotrhaná pohovka a kopa handier. Na zemi na kuse molitanu leží Domittian. Stará pani už dva roky takmer nezmenila polohu. Ochorela na tuberkulózu a keď už na tom bola takmer dobre a dokázala vyjsť na ulicu, nejaký zlodej ju chcel okradnúť a zhodil ju pritom na zem. Zlomil jej bedrový kĺb. Už nikdy sa jej nezrastie tak, aby mohla opäť chodiť. Domittian mala šesť detí. Päť zomrelo na AIDS, dcéra, ktorá ešte žije, býva niekde v meste a o matku sa nezaujíma. Kým Domittian vládala, starala sa o tri vnúčatá, ktoré jej ešte zostali po mŕtvych deťoch. Teraz sa vnúčatá starajú o ňu. Aj ony sú HIV pozitívne, ale majú pred sebou ešte niekoľko rokov, kým ich zabije AIDS ako ich rodičov. Štrnásťročný Kevin starú mamu ľúbi najnežnejšie. „Teraz sa usmieva, ale v noci máva hrozné bolesti,“ hovorí. „Niekedy kvôli nim kričí celé hodiny.“ Epidémia AIDS prispieva v Keni k zúfalej situácii, v akej sa chudobní nachádzajú. Presné štatistiky neexistujú, číslo nakazených sa len hrubo odhaduje na 7,5 percent obyvateľov. Tieto percentá ani zďaleka nemôžu byť presné; úrady nevedia ani to, koľko v krajine vlastne žije ľudí. Hoci vláda ponúka testy na HIV aj kondómy zadarmo, mnohí ľudia sú absolútne neuvedomelí a nákazu šíria ďalej. Majú ju maloleté prostitútky, verné manželky, obete znásilnenia aj práve narodené deti. Neustále pribúda AIDS sirôt, ktoré nemajú veľa možností. Väčšinou zostanú na ulici a pridajú sa k niektorej partii, kde sa naučia fetovať, kradnúť alebo predávať svoje telo za jedlo a drobné peniaze. Zahádzaní odpadkami: Slumy nie sú dlho súčasťou africkej histórie. Vznikali v 50. – 60. rokoch minulého storočia, kedy si ľudia začali stavať svoje chatrné príbytky na štátnej pôde. Len v Nairobi je 190 slumov. Štvrtina obyvateľov Nairobi žije v slume Kibera. Kibera vznikla z osady kmeňa Nubi, ktorý sa tu usídlil s dovolením britských kolonizátorov na začiatku 20. storočia. Postupne prichádzali usadlíci z ďalších kmeňov a budovali si svoje obydlia. Hranice Kibery sa stále posúvali. Nikomu nezáležalo na tom, že si postavil alebo prenajal dom, ktorý podľa zákona nesmie extistovať. V 70. rokoch 20. storočia patrili chatrče určitej vrstve „landlordov“, ktorá ich prenajímala usadlíkom. To sa nezmenilo doteraz. Pôda je štátna, na nej sú nelegálne postavené budovy, a tie prenajímajú určití ľudia chudákom, ktorí sem neustále prichádzajú z vidieka alebo z iných častí Nairobi. Nájomné za úbohú búdu bez okien a elektriny je v prepočte aj 1000 – 2500 korún, ak chcete elektrinu, zaplatíte ďalších 200. Pitná voda tu nie je. Za 1 až 10 korún si môžete z potrubia načapovať kanistru vody, ktorú treba pred pitím prevárať. Čo je kúpeľňa v našom ponímaní, to veľká väčšina obyvateľov slumov nezistí za celý život. Na jeden záchod, drevenú búdu zahádzanú odpadkami s dierou v zemi, pripadá až 100 ľudí. Keňa nie je bohatá krajina. Neexistuje tu pomoc v núdzi, detské prídavky, zdravotné poistenie ani sociálne dávky. Ľudia sa naučili nejako pretĺcť. Muži každé ráno postávajú na križovatkách a čakajú, či si ich niekto najme na pomocné práce, ženy klopú na dvere domov v lepších štvrtiach a ponúkajú sa, že operú alebo upracú. Niektoré mimovládne organizácie navrhovali, aby si ľudia mohli od vlády odkúpiť pozemky, na ktorých stoja ich príbytky. V parlamente to nenašlo priaznivú odozvu. Prenajímatelia čiernych domov majú prsty aj v politike a takto by prišli o kšeft. Cesta z mesta: Kibera dáva veľmi málo šancí. Kto sa na tomto mieste narodí, len ťažko sa od neho oslobodí. Situácia chudobných sa trochu zlepšila po tom, ako súčasný prezident zrušil pred pár rokmi poplatky za základné školy. Hoci za stredné a vysoké školy sa platí ďalej, dostanú deti aspoň aké – také vzdelanie a väčšinou aj trochu jedla – obed v škole je veľkou motiváciou. Základná škola zadarmo má niekoľko háčikov. Napríklad že každý žiak musí mať predpísanú školskú uniformu a učebnice. To sú pre mnoho rodín neúnosné výdavky. Chlapci z ulíc Nairobi, ktorí fetujú lepidlo a živia sa drobnými krádežami, alebo chalani tak hrozne chudobní, že ich rodičia (ak nejakých majú) im nemôžu kúpiť ani jedlo, vedia o veľkej chlapčenskej škole St. Mary´s v meste Nyeri. Mnohí sa tam z Nairobi vyberú pešo, po cestičke vychodenej vedľa hlavného ťahu pre motorové vozidlá. Kráčajú tri dni a dúfajú, že brat Dominik, pôvodom z New Yorku, ktorý školu vedie už desať rokov, si ich tam nechá. Ak áno, majú zabezpečenú posteľ, jedlo, oblečenie, školu a učebnice. To je veľká výhra oproti tomu, ako žili predtým. „Našou podmienkou je, aby chlapci prestali fajčiť a fetovať,“ hovorí brat Combe, vychovávateľ najmenších obyvateľov kampusu. „Od lepidla si odvyknú ľahko, asi preto, lebo tu majú čo jesť, tak už nemusia zaháňať hlad a zimu. S cigaretami sú väčšie problémy.“ Vo veľmi jednoduchých podmienkach tu býva takmer 700 chlapcov. Mladší dochádzajú každý deň do základných škôl v okolí, starší navštevujú strednú školu priamo v areáli. Táto škola pre chudobných sa tak vypracovala, že patrí medzi najlepšie v krajine a bohatí rodičia sem chcú prihlásiť svoje deti, aby skončili strednú s dobrými výsledkami. Sestry: Príbeh dvanásťročnej Margaret a jej šestnásťročnej sestry Šiko je v nairobských slumoch úplne bežný, menia sa len mená a vek. Ich mama je ťažká alkoholička, otec sa s ňou kvôli tomu pred rokmi rozviedol a má novú rodinu. Keď doma nebolo už dlho čo jesť, ušla najprv Šiko a potom Margaret. Pred Vianocami odišiel aj ich desaťročný brat. Dievčatá sa s ním viac nestretli. Margaret bola na ulici päť mesiacov. Potom natrafila na sociálnu pracovníčku Moniku z domova pre dievčatá z ulice Rescue Dada. Monika pravidelne obchádza chudobné štvrte a ponúka dievčatám nový domov a resocializačný program, alebo aspoň plienky a mlieko pre ich bábätká, ktoré sa narodili na ulici. Margaret teda prišla do Rescue Dada. Má kde spať, chodí do školy. Šiko nechcela. Prespáva na zablatenej zemi pri stoke so svojím frajerom a partiou jeho kamarátov. Pred piatimi týždňami tam porodila. Je takmer neuveriteľné, v akých otrasných podmienkach novorodenec prežil. Dnes sa má Margaret stretnúť so svojou matkou. Nevideli sa asi rok. Všetko dohodli sociálne pracovníčky Monika a Florence. Čakáme pred domom z vlnitého plechu niekoľko hodín. Keď matka napokon príde, sucho oznámi Margaret, že jej dá jednu fotku z detstva a už ju viac nechce vidieť. Margaret plače a jej matka sa beží skryť k susedom. Po chvíli sa vráti a súhlasí, že za peniaze porozpráva svoju story. „Pred dvomi týždňami som sa rozhodla zabiť. Uvedomila som si, že kvôli čange, lacnému alkoholu, som prišla o manžela, deti aj prácu,“ hovorí a z šiat, na ktorých chýbajú gombíky, jej vykúkajú prsia. „Zohnala som si jed na potkany. Ale keď som ho chcela zjesť, som ho nemohla nájsť. Vtedy ma niečo osvietilo. Povedalo mi, že by som sa nemala zabíjať, ale zmeniť. Išla som za kňazom, vyspovedala som sa mu a stala som sa kresťankou. Prestala som piť. Pred dvomi týždňami som sa znovu narodila.“ Na jej vzťahu s Margaret to však očividne nič nezmenilo. Smrť: „Kým ste neprišli, ľudia tu zomierali na uliciach,“ povedal jeden z pacientov Mary Immaculate Clinic slovenskej lekárke Anne. Klinika v slume Mukuru ošetruje chorých za symbolický poplatok, a kto nemá ani naň, nemusí zaplatiť vôbec nič. Nalievanie peňazí do Afriky mnohí kritizujú, ale pravdou je, že kým do Mukuru neprišli slovenskí lekári, chorí si doktora nemohli dovoliť. Ani klinika však nevyrieši všetko. Sú prípady, ktoré patria do nemocnice. Potraty sú v Keni ilegálne. Robia sa pokútne, v hrozných podmienkach. Uchyľujú sa k nim dievčatá a ženy po znásilnení alebo tie, ktoré majú príliš veľa detí. Na klinike si pamätajú prípad sedemnásťročného dievčaťa po takomto potrate. Keď niekoľko dní krvácala, rodina ju odniesla na kliniku, ale tvárila sa, že nevie, čo sa deje. Hanbili sa za svoju dcéru. Lekárky nedokázali krvácanie zastaviť, dievča potrebovalo nemocnicu. A jej vlastná rodina ju radšej nechala vykrvácať ako by jej hospitalizáciu zaplatila... Malé vojny: Po zotmení sa len málokto v Kibere odváži na ulicu. Po slume sa potulujú bandy s mačetami a lúpia. Ešte prednedávnom im stačila korisť. Teraz svoje obete väčšinou rozsekajú na kusy. Ženy aj celkom malé dievčatká predtým znásilnia. Podnikavému Jaredovi, bývalému alkoholikovi, sa teraz celkom darí. S tehotnou manželkou a dieťaťom síce býva v Kibere, ale pracuje v dobrom hoteli ako čašník. Kúpil si bicykel, televízor a DVD prehrávač. V Kibere má dve pánske kaderníctva. Zorganizoval skupinu mladých, ktorí sa stretávajú v maličkej prenajatej chatrči a rozmýšľajú, čomu by sa mohli venovať. „Veľa našich kamarátov zomrelo kvôli drogám a chorobám,“ rozpráva Jared. „Preto robíme prevenciu AIDS. Organizujeme futbalové turnaje, čistíme ulice a dávame dokopy peniaze, aby sme mohli poskytnúť drobné pôžičky rodinám.“ Okrem toho v noci hliadkujú vo svojej časti Kibery, aby chránili ľudí pred gangami s mačetami. „Ak niekoho pristihneme a podarí sa nám ho chytiť, odvlečieme ho na políciu. Ale na druhý deň ho väčšinou vidíme opäť v Kibere, policajti ho jednoducho pustia,“ hovoria s trpkosťou v hlase chalani. „Asi začneme používať ich metódy. Zaobstaráme si mačety. Tomu, kto kradne, najprv odsekneme ruku a tak ho odvedieme na policajnú stanicu. To ich možno zastaví.“ Nebola by to prvá malá vojna v Kibere. Dodnes tu občas medzi sebou bojujú príslušníci rozličných kmeňov a zbytočne si tak pridávajú starosti. Preč odtiaľ: Každý sa chce dostať zo špiny a beznádeje slumu. Dom niekde vonku je nesplneným snom obyvateľov týchto hrozných miest. Niekto už nemá silu pre to nič urobiť, iní sa snažia, aby sa mali lepšie aspoň ich deti. Bess je neuveriteľne statočná žena. Prvé dieťa mala v štnástich rokoch po znásilnení, potom sa jej narodilo ešte jedno. Je sama, bez manžela, a pretĺka sa, ako sa dá. Našťastie, má prácu, je kuchárka na základnej škole. Nedávno sa presťahovala do slumu blízko školy, aby nemusela každé ráno chodiť dlhé hodiny pešo do roboty a večer naspäť – matatu - autobus si nemôže dovoliť. Keď uvarí obed, môže sa aj ona najesť a napiť čaju. To je jediné jedlo, ktoré si dopraje. Cez víkendy, keď je škola zatvorená, väčšinou nejedáva vôbec. Ale platí deťom stredné školy. „Urobím všetko, aby mohli využiť svoj talent a niečo z nich bolo,“ hovorí tvrdohlavo. „Aby sa mali lepšie ako som sa mala ja.“

This boys from Nairobi slums were before drug addicted, mostly living in the streets and trying to find or steal some money for glove to sniff. Now they are in a school with one year resocialization programm in Mukuru slum. They have got a chance to learn read and write, to train in crafts and to practice acrobacy – very popular sport in Africa. After one month of training are they really good.